O detských snoch a neodškriepiteľnej realite

bigquestionslittlepeople_dreams

Rada sa smejem na tom, aké predstavy o svete som mala ako dieťa. Na fakty a tváre mám pamäť deravú, no pomerne presne si dokážem vybaviť svoje minulé pocity. Aj tie z časov dávnych, pri ktorých pamäť iných zo slušnosti prižmúri oko a tvári sa, že nejestvovali, aby sa nemuseli hanbiť. Nie nie, to moja pamäť si takéto „osobné chvíľky trápnosti“ priam vychutnáva.

Keďže zhruba od ôsmich rokov som vyrastala s mamkou sama, mala som pocit, že žena muža jednoducho nepotrebuje. Pravdaže som túžila, aby mi Vladko pri hre na schovávačku vlepil pusu na líce, ale nejako som nemala potrebu ho zakomponovať do svojich predstáv o usporiadanom živote. Hlavným cieľom bolo byť slobodnou mamičkou, lebo som akosi mala pocit, že to presne je kariérna cesta, ktorá mi prinesie úspech. Otecka som riešila maximálne tak ako darcu spermií. Áno, samu seba si predstavujem ako skutočne čarovné dieťa.

Spomínam si tiež, že mojím veľkým snom bolo niekedy v tomto veku stať sa „policajtkou na koni“ a to bez ohľadu na to, že koňa som poriadne nevedela ani nakresliť (a to platí dodnes). Neviem odkiaľ som toto povolanie nabrala, ani neviem, či som niekedy nejakého policajta na koni videla, ale bola som presvedčená, že táto práca patrí k tým najprestížnejším.

pride2012_2319

Predstáv o policajtke na koni som sa vzdala až o pár rokov neskôr, keď som pochopila, že peniaze hýbu svetom. Bolo to zhruba vtedy, keď moja mama musela mať tri povolania, aby nás uživila a domov chodila až neskoro večer. Tak som sa rozhodla, že musím vyštudovať právo a chodiť v krátkych sukniach do práce, kde budem obhajovať veľké a vždy i tak trochu smiešne prípady. Áno, tipujete správne, bol to čas, kedy v telke po večeroch chodila Ally McBealová a moja mama bola príliš unavená na to, aby zisťovala, dokedy ostávam hore.

tumblr_mnl2p4KYhA1r5yet2o1_500

Sen o práve mi vydržal pomerne dlho. Znelo to ako presvedčivá kariéra plná peňazí a slušivých kostýmčekov. Upadať začal niekedy v čase puberty, keď som z dejepisnej písomky nijakovsky nevedela dostať nič lepšie ako trojku. Mám pocit, že som v tom čase akosi strašne rýchlo musela dospieť. Toľko ľudí mi vtedy zomrelo a život sa rozhodol ukázať mi svoju pravú, mimoriadne ironickú tvár, ktorá mala dve ruky a fackovala ma kam len dočiahla.

Logicky (a logika mala v tom čase celkom iné rozmery ako dnes) som, po dlhšej kríze identity, prešla na predstavy o mne ako úspešnej lekárke. A keďže ja tak rada špecifikujem, bola som presvedčená, že zo mňa bude genetický výskumník. Dôvody boli prozaické: jednak som sa niekde (a nie som si istá, či to nebolo v mojej vlastnej hlave) dopočula, že na genetickú špecializáciu je na Karlovke ľahšie sa dostať, jednak mi pri predstave prepichovania pokožky ihlou, akéhokoľvek rezného zranenia, trhania šliach, kože a iných krásnych vecí, bolo príšerne zle, no a napokon, genetika bolo to jediné, čo ma na biológii bavilo a čo mi išlo v podstate bez veľkej námahy.

Ani neviete, aká som rada, že sa tento môj sen neuskutočnil. Ja a lekárka? Nikto, kto ma nezažil, by neuveril, akú paniku dokážem urobiť, keď sa niekomu niečo stane. A to nemusí ani ísť o ľudí. Pri akýchkoľvek fyzických zraneniach mi mozog vypne a nazbieraný adrenalín, miesto vyčistenia hlavy, ma núti konať tak, ako by som sa neodvážila ani v najtajnejších snoch. Pri predstave, že raz budem nejakému chudákov musieť podať prvú pomoc, sa mi vždy vybaví dlhá diskusia na kurze na vodičský. Inštruktor to vtedy vzdal a na moje dobiedzavé otázky priznal, že pri zlom podaní prvej pomoci môžete i vážne ublížiť aj zabiť. Priateľ dodnes tvrdí, že to nie je pravda, ja však mám strach, aby som neskončila ako prvé potvrdenie tohto výroku. Ono tú teóriu prvej pomoci ovládam, len tá panika mi tak zatieni myseľ, že nerozoznám ústa od nosa a ruky od nôh.

Sen o medicíne padol rýchlo a priam zborovo so snom o veterine, keď som si cez letné prázdniny pred štvrtým ročníkom uvedomila, že prvý raz v živote si chcem vybrať v niečom tú ľahšiu cestu. Dodnes mám kvôli tomu výčitky, lebo ja si predsa ľahšiu cestu nevyberám. Ale cez tie letné dni som (ani neviem ako) zistila, že sa nechcem celý život naháňať za niečím, čo mi nie je súdené. Po prvý raz v živote som vtedy nevyberala podľa toho, čo je správne, ale podľa toho, čo mám rada a čo ma baví. Vybrala som si jazyky.

irony-search

Nepovedala by som, že ľutujem. Skôr by som povedala, že v tom čase mi to všetko pripadalo omnoho ľahšie, ako to v skutočnosti bolo. Môj cieľ v živote bolo byť najlepšia, aj keď to malo znamenať byť sama v kategórii, v ktorej vyhrávam. Vtedy sa mi zdalo, že v tejto kategórii jazykov som sama. Z mojich 30 spolužiakov sa nikto nevydal touto cestou a mne to dodávalo pocity výnimočnosti, ktoré boli prinajmenšom nemiestne. Až na vysokej zrejme väčšina ľudí (a medzi nimi aj ja) zistí, že svet sa neskladá z tých 30 ľudí, čo vás sprevádzali strednou školou a ktorí na vás boli väčšinu času prinajmenšom hnusní (ono ani vaše násťročné ja asi nebolo práve ideálom príjemného spoločníka).

A tak som sa vydala na cestu jazykov na školu, o ktorej som predtým ani veľa nezisťovala, ktorú som si vybrala v podstate preto, že bola blízko môjho vtedajšieho priateľa. Život má svoje spôsoby, ako vám ukázať, že ste sa mýlili, a rozchod s človekom, pre ktorého som bola ochotná neísť do zahraničia, bola práve tá facka, ktorú som „potrebovala“.

Angličtina, ktorú som sa naučila sledovaním Priateľov, bola odrazu to jediné, na čo som sa mala sústrediť. Život sa zdal až odrovnávajúco podpriemerný, bezprizorný, akoby si úplne v pohode mohol plynúť aj bez môjho dovolenia. Pravdaže, vedela som ako-tak písať, hovoriť anglicky a bola som človek, ktorý sa nevzdáva. Ale aj tak – toto malo byť to veľké „to“? Tá policajtka na koni? Tá právnička, lekárka, veterinárka? Kariéra, o ktorej nesníva žiadne malé dievčatko, ktorú väčšina ľudí ani nevníma ako niečo potrebné?

Tlmočenie a preklad. Tam som skončila, to bol môj dead end.

A ešte horšie to je, keď si uvedomíte, že ani v tom odbore, ktorý považujete hlboko pod svoju úroveň (lebo ty si proste geniálna, však Ester?) nebudete najlepší. Že tá vaša chudá spolužiačka napíše ten test lepšie než vy a že odrazu prídete o pocit, že ste výnimoční, dobrí a obdivovaní. Skončili ste. Toto je tretia kategória a vy ani tu nie ste to najlepšie. Plesk – plesk, život tak rád fackuje na obe líca!

To obdobie, kedy som takto uvažovala trvalo pomerne dlho a hoci preklad považujem za veľmi náročnú kategóriu (o tlmočení ani nehovoriac), neviem, či sa mi to na kúsky roztrhané sebavedomie dalo celkom do poriadku. Som dnes tu a môžem vyhlásiť aspoň toľko, že to, čo robím a študujem, ma nesmierne baví, aj keď som to spočiatku považovala za ľahkú prácu. No a s tým, že v práci s najväčšou pravdepodobnosťou nezachránim svet, sa zrejme už nejako budem musieť zmieriť.

life_crossroads_by_tweeka

V poslednom čase mám pocit, že v živote už nehorázne dlho stojím na križovatke na prechode pre chodcov a čakám na zelenú. Stále ešte neviem, ktorým smerom sa vydám, azda tým, na ktorom naskočí zelená skôr? Každopádne som si z dlhej chvíle začala podupkávať nohou a ťukať do klávesnice. Odpovede napokon vždy prídu samé a bez vyzvania. Najlepšie vtedy, keď o nich stratíte záujem.

Reklamy

2 thoughts on “O detských snoch a neodškriepiteľnej realite

  1. Po roku som sa k tomuto článku dostala druhý krát a našla pod ním už jeden svoj komentár 🙂

    …a takisto po roku mi pripadá tak aktuálny a podobný môjmu “strácaniu sa v živote”!

    P.S.: Moje vysnívané povolanie bolo byť džokejkou, skončilo to rekreačným parkúrom a rastúcim strachom celej rodiny o moju osobu 🙂

    Veľa šťastia do budúcna!

Tak čo vy na to?

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

w

Connecting to %s